Recenzia: Terapia (Sebastian Fitzek)

Konečne som sa prepracoval k najúspešnejšiemu nemeckému autorovi trilerov. Jeho Terapiu som absolvoval na 4 sedenia a trpel som, keď som ju musel kvôli niečomu prerušiť.

K mojim mnohým mentálnym úchylkám patrí aj to, že milujem filmy a knihy, pri ktorých až do konca tak akosi netuším, čo sa vlastne stalo. 😀 V prípade debutovej knihy Sebastiana Fitzeka som takmer do samého konca spochybňoval reálnu existenciu asi každej postavy. Odpaľovalo mi z toho mozog. Vopred som hádal, ako sa príbeh skončí, ale autor nesklamal, pretože sa mu aj napriek mojej veľkej snahe podarilo prekvapiť ma.

V popredí je príbeh renomovaného psychiatra Viktora Larenza, ktorý za záhadných okolností prišiel o svoju chorú dcéru. Lekár sa zo straty nevedel pozbierať, a tak odišiel na takmer opustený ostrov v Severnom mori. Chce si užiť samotu, ale zavítala k nemu mladá žena, ktorá mu povedala, že je spisovateľka, trpí schizofréniou a postavy z jej kníh vída v reálnom živote. Medzi týmito postavami je dievča, ktoré nápadne pripomína doktorovu stratenú dcéru. To by v tom bol parom, aby to psychiatra, a mňa spolu s ním, nezaujalo. 🙂

Fitzek pred čitateľom postupne odhaľuje, čo sa stalo a čo s čím súvisí. Ide na to špekulantsky, naznačuje možné scenáre a následne upozorňuje na detaily, ktoré narúšajú ich pravdepodobnosť. Napätie príbehu sa postupne zvyšuje, čo vo mne vytváralo závislosť, hoci mi aj niektoré „cliffhangery“ na konci kapitol prišli nasilu.

Myslím, že každý milovník psychotrilerov sa do knihy s chuťou zahryzne. Od knihy nemôžete očakávať žiadne vážne filozofické zamyslenia. Ide o úžasný a napínavý príbeh, ktorí vás núti premýšľať nad dejom, nie nad vzletnejšími myšlienkami. Preto musím napriek všetkým superlatívom spomenúť posledné mínus.

Ako som v náznaku zápletky naznačil, autor sa dotýka témy schizofrénie. Myslím, že nadužívanie tejto psychickej choroby v prudko-husto-bombovo dramatických príbehoch a hnanie jej príznakov do extrémov spôsobili, že na ľudí, ktorí ňou trpia, sa často pozeráme cez prsty. O tom, že schizofrenici nie sú maniaci behajúci s nožmi v ruke po uliciach sa dočítate napríklad aj v inej výbornej knihe ZLO od Antona Heretika. 🙂

Mimochodom, padla mi sánka, keď som zistil, koľko toho Fitzek stihol napísať. Isto sa k nemu vrátim! Možno aj cez Čarovnú poličku, ktorú som pri kúpe tejto knihy využil prvý raz. 🙂